oblogk

       Medzi autobusom a cestnou krajnicou bol už len malý priestor. So zatvárajúcimi očami sa čoraz zmenšoval, až sa zdalo padnutie do priekopy blízke ako nasledujúca zastávka. Bielou farbou zvýraznená krajnica bola taká široká a čistá, dlhá, neprerušujúca, nekonečná. Cez okno. Každú chvíľu sa ozval prefajčený mikrofónový hlas, zužujúc moju čiaru. Len aby som nezaspal, veď o chvíľu vystupujem. Neustále meniace sa tvary všetkého, radosť už nebola len na človeku, ale s rýchlosťou striedajúcej sa sekundy prechádzala na všetko čo oko zbadalo. Všetky hlavy slnečníc napochodované a uniformované mali oči nasmerované na jedno miesto, kde presakovalo slnko zo siete mračien. Nebolo ho ešte vidno, no všetci verili, že vyhrá ako vždy zas. Preto sa pod ňou modlili a čakali na zjavenie. Ich jediná nádej v  rovnako krátkom živote, droga. Nemenili sa a bolo ich veľa a znova tie isté. Monotónny zvuk motora. Mikrofón. Šum. Pachy.

     V lese padali stromy, strhávali šumom moju pozornosť a zmysli z iných tichých udalostí. Jeden za druhým ako zápalky, boli také tenké až sa pocit ich uchopenia rozplynul, prestal byť  pocitom, vzišiel v realitu. Čakal som na zvieratá v tichosti. Tušil som, že neprídu. Taký rámus ich odpudzuje, sú čisté nepotrebujú hluk. Potrebujú kľud, nie sú ako my. Sú krásne ako sú, nepotrebujú byť krajšie. Bol to však lomoz a ja som sa prispôsoboval už neprítomnému pokoju, ktorý ich priťahuje. Dúfal som. No všade boli len palice, tak obrovské, že som ich jednoducho uchopil do rúk. Stromy. Veľké a jednoduché zároveň. Nikdy by som si ani nepomyslel, že je to také jednoduché. Zvuk a hneď na to pád. V hlave tiché pozorovanie a neskôr úchop. Nikto neprišiel. Len stromy padali a padali. Jeden za druhým. Pozor. Nie. To nie je možné aby jeleň rozprával a pozeral na mňa takými ľudskými očami. A zrazu tresk mi o chrbát. Auuuu. 

     Smiem si prisadnúť pane? Samozrejme je tu voľné. Všetko je v poriadku? Áno, áno. Kde to sme ak sa vás môžem spýtať?