oblogk

Možno poznáte ten pocit. Asi väčšina z ľudí ho pozná. Ak nie, tak časom niekedy príde. Pocit , keď sa niekto hlboko zaľúbi, keď si uvedomí pričinu svojej existencie a ostatné pozemské veci sa stanú pre individuum nezmyselné, nepodstatné, ... skrátka druhotné bez ohľadu na okolnosti. Keď sa pozriete do svojho vnútra a pomaličky sa rozpoľujete ako jablko na dve polovice. Jednu odovzdávate a čakáte na druhú, inú, doplňujúcu časť. Ktorá zmení vaše zvyky, popletie šnúrky v mozgu, dá nové krásne radosti, rozdelí rovnykým dielom svoje bremeno starostí... skrátka, keď človek MILUJE.
      Ľudia píšu o všeličom, no zabúdajú na to prečo začali vôbec písať. Na to aby niečo povedali, povedali to krásne a inak, nepovedali to z oka do oka, možno pre ostych, ale dušou na papieri. Krvavým atramentom srdca. Aby vyjadrili to na čo im slová boli málo a nedocenením hĺbky čo vyjadrovala čistá nová nepochopiteľna túžba. Najhladšie slová sú na papieri. Ak človek nemôže pohladiť človeka, ktorého miluje tak pohladí aspoň papier slovami.
      Aj ja milujem človeka, ktorý je neopakovateľný. Sme od seba ďaleko a teraz pocitujem neúplnosť. Milujem ju.